Juraj Hrabko: Bodka za HZDS

Rozhodli o tom delegáti mimoriadneho snemu, ktorí odhlasovali zánik hnutia. Nešlo o nečakaný krok – HZDS od roku 2010, kedy sa po prvý raz od svojho vzniku nedostalo do parlamentu, už iba prežívalo. Nedokázalo sa vzchopiť ani napriek tomu, že ďalšie voľby boli už o dva roky. Naopak, kleslo až na úplné dno, keď vo voľbách v roku 2012 nedokázalo získať ani len jedno percento voličských hlasov. HZDS v nich volilo necelých 24 tisíc voličov - pre porovnanie, v prvých voľbách, na ktorých sa zúčastnilo, teda v roku 1992, získalo takmer milión 150 tisíc hlasov.

Podobne to bolo aj s majetkom hnutia – kedysi bohaté, končí s dlhmi zhruba 200 tisíc eur, čo bolo aj dôvodom zrušenia HZDS formou tzv. dobrovoľného ukončenia činnosti bez likvidácie. Dnes totiž HZDS nevlastní ani len budovu, v ktorej dlhé roky sídlilo – vlastní ju firma Salus a tú zase vlastní Vladimír Mečiar, ktorý minulý mesiac, teda krátko pred posledným snemom HZDS, z hnutia vystúpil. Inými slovami, HZDS, ktoré v krajine pod zámienkou umožniť vznik tzv. slovenskej kapitálotvornej vrstvy zaviedlo tunelovanie majetku, skončilo samo vytunelovaním. To, že jeho jediný predseda Vladimír Mečiar je naopak, veľmi, veľmi bohatý, je možno paradoxné, ale pre spôsob práce HZDS skôr typické.

Zrušenie HZDS bez likvidácie videlo jeho vedenie inak dosť presne. Podľa lídra Sergeja Kozlíka hnutie „nedokázalo pohnúť tou vrcholovou štruktúrou, nedokázalo robiť sebareflexiu po voľbách, teda vymeniť lídrov, ktorí nepriviedli stranu do parlamentu, pričom ďalším dôvodom bola neochota odborníkov spolupracovať s HZDS“.

Mám dôvod si myslieť, že Vladimírovi Mečiarovi a jeho HZDS sa prihodilo azda to najhoršie, čo sa v politike môže stať – nikoho nezaujímajú a nikto si ich nevšíma. Druhou stranou tejto politickej mince však je, že spôsob, štýl aj praktiky, ktoré po sebe zanechali, prežívajú aj naďalej a nová politická garnitúra si ich nielen osvojuje, ale aj zdokonaľuje.