Na Nový rok kufr do ruky a na mráz!
Přemýšlíte, jak si zajistit úspěšný nový rok? Inspiraci můžete načerpat u obyvatel Latinské Ameriky. Ti totiž, aby si v následujících 12 měsících zajistili štěstí, lásku i peníze, chodí na Nový rok ve žlutém nebo růžovém spodním prádle a pod postelí mají sklenici s vodou, do které dávají syrové vajíčko. A to není vše. Někteří dokonce běhají okolo domu s kufrem v ruce.
Ani umývať sa na Silvestra, to nie je len tak. „Keď sa idete 31. decembra sprchovať, mama, prípadne nejaká špeciálna osoba z rodiny, prichystajú do sprchy veľkú nádobu s vodou. V nej plávajú voňavé bylinky, ako napríklad eukalyptus, mäta alebo myrha. Na záver, keď sa doumývate, oblejete sa na osvieženie touto voňavou vodou. Aj s lístkami, so všetkým,“ vraví mi Oscar.
S tým, čo potom na seba, nemajú „Latinos“ najmenší problém. Gaťky musia byť žlté a najlepšie, keď sú darované. Len keď ste z tých, ktorí hľadajú ideálnu lásku, tak si dáte ružovú spodnú bielizeň. Ideálna príprava na polnoc!
S odbíjaním polnočných zvonov jedia Iberoameričania hrozno. S každým, ktoré si vložia do úst, si zároveň niečo želajú. Za tým nasleduje povinné objatie, lebo to nosí šťastie v láske. „Prvá osoba, ktorá ťa objíme, musí byť muž, nie žena,“ dozvedám sa. Zabudla som sa opýtať, či je nevyhnutné si to takto poisťovať, aj keď už mám žlté gaťky na sebe. Zrejme áno, veď lásky nikdy nie je dosť.
Takí, ktorí túžia po peniazoch, by si na Silvestra mali poriadne zajesť šošovice alebo mať pár zrniek vo vrecku. Mayte mi rozpovedala ešte jeden spôsob, ako na peniaze: „Do priesvitného pohára s vodou rozbijeme jedno vajíčko. Potom ho položíme pod posteľ a počkáme do rána. Robí sa to vždy po polnoci a medzitým sa na pohár nesmieš pozrieť. Nasledujúci deň budeš v pohári vidieť hrad vytvorený z bubliniek, ktoré sa spravia z bielka. Čím krajšie to v pohári zbublinkuje, tým väčší blahobyt môžeš v novom roku očakávať.“
Tí, ktorí chcú radšej veľa cestovať, bežia k dverám, pri ktorých je už pre nich nachystaný kufor. Schytia ho a kráčajú s ním okolo celej štvrte, kde bývajú, hovorí mi dáma s menom Mileidy, pôvodom z Venezuely. „Moja sestra chodí s dvomi! V každej ruke jeden! Ide tak celá rodina, všetci. Chúďatká deti, keď sa im už neujde žiadny kufrík, tak idú hoci aj so školskými aktovkami na chrbte.“
Vraj platí, že čím ďalej s takým kufrom zájdeš, tým ďalej naozaj docestuješ. Mileidy chce ísť najprv do Halifaxu v Novom Škótsku a potom do parku Banff v provincii Alberta. Yukon je na ňu už vraj príliš veľká zverina, ale na Vancouver by sa ešte dala nahovoriť. „Najprv chcem pocestovať Kanadu, potom Európu. To budem s kufrom musieť prejsť aspoň kilometer,“ smeje sa.
Vo svojom novom domove, v Kanade, Mileidy s kufrom ešte nikdy nebežala. „Tento rok budem, pôjdeš so mnou? V tejto zime! Uvidia nás po polnoci pobehovať s kuframi a budú si myslieť, že sme sa zbláznili! Ale to je jedno, lebo to vraj fakt zaberá,“ hovorí mi.
Smejeme sa tomu, ale naozaj to funguje, potvrdzuje nám Nubia, ktorá s kuframi na Nový rok išla len raz: „V tom roku sa mi podarilo prekročiť rovník. Z Caracasu som išla do Limy, z Limy do Tokia a odtiaľ do Hongkongu, do Thajska. A dokonca do Európy!“
„Ja cestujem veľa, aj keď s kuframi na Nový rok nebehám,“ hovorí Alejandro, ktorý sa k nám pridal. Ale vraví, že vo východnej časti Venezuely, kde žili, mali predsa len jednu novoročnú tradíciu – posmievali sa všetkým tým, čo vonku pobehovali s kuframi.
