Juraj Hrabko: Malý Mečiar

Mikuláš Dzurinda během předvolební kampaněFoto: Ľubomír Smatana

Hviezda Mikuláša Dzurindu, dvojnásobného slovenského premiéra a predsedu SDKÚ-DS zhasína. Nasleduje tak osud Vladimíra Mečiara a jeho ĽS-HZDS, ktorí sú už dva roky bez akéhokoľvek vplyvu na politický život v krajine.

Šesť, päť, štyri – také sú výsledky prieskumov verejnej mienky uverejnených v posledných dňoch pre stranu Mikuláša Dzurindu z troch agentúr – Focus, Polis Slovakia a MVK. Tri týždne pred voľbami, v ktorých na to, aby sa strana dostala do parlamentu potrebuje prekročiť päť percentný prah, to nie je žiadne bingo. Pritom volebný program strany nie je na zahodenie – rozhodne patrí k tým lepším, ktoré strany v predvolebnej súťaži ponúkajú. 

Problém je v spôsoboch Mikuláša Dzurindu, o ktorom autor už pred viac ako desaťročím písal ako o Malom Mečiarovi a ktoré sa ani rokmi nezmenili. Napríklad, v roku 1998 uviedol, že pri odchode Vladimíra Mečiara z politického výslnia neuškodí dávať pozor aj na to, aby tak, ako sa z Veľkého Mečiara stane Malý Mečiar, neprišlo zároveň k tomu, aby sa Malý Mečiar nepremenil na Veľkého. Cynizmus, arogancia a povýšenectvo sa stali veľmi rýchlo sprievodcami Mikuláša Dzurindu v politike a dodnes sa ich nedokázal zbaviť. 

Samozrejme, teraz jeho strane najviac škodí spis Gorila, ktorý poukazuje na spôsoby korupcie počas jeho druhej vlády a ktorých sa Mikulášovi Dzurindovi na rozdiel od ostatných strán, nepodarilo vymknúť. Ak k tomu pripočítame zákaz súdu vydať o korupčných praktikách súvisiacich aj s Gorilou vydať knihu a protestné demonštrácie v krajine, potom sa ďalšiemu poklesu preferencií SDKÚ-DS čudovať ani veľmi nedá. Všetky ostatné témy, vrátane prešľapov ostatných strán - napríklad odpočúvanie novinárov ministrom SaS, zlyhaním ministra zdravotníctva za KDH, kvôli ktorému musel byť v krajine vyhlásený núdzový stav či čudnými praktikami strany Most-Híd v menšinovej politike alebo na ministerstve životného prostredia – zostali v úzadí. Nehovoriac o prešľapoch dnes opozičných strán Roberta Fica a Jána Slotu, ktoré majú za politickými ušami oveľa viac prehreškov – korupčných aj politických. 

Mikuláš Dzurinda sa so stranou pokúsili na zlú situáciu zareagovať obvyklým spôsobom – do popredia vystrčili ďalšiu ženu, ministerku spravodlivosti Luciu Žitňanskú. Tá oznámila, že v prípade, keď získa dostatočnú podporu voličov vo voľbách, pustí sa v strane do súboja s Mikulášom Dzurindom o predsedníčku stoličku. Normálnemu človeku sa to isto zdá málo na zvrátenie súčasného stavu, nejde však o žiadnu maličkosť. Za dvanásť rokov existencie SDKÚ-DS sa totiž proti Mikulášovi Dzurindovi dokázal postaviť iba jeden protikandidát – Ivan Šimko – a toho sa odvolaním z funkcie ministra obrany Mikuláš Dzurinda zbavil po troch rokoch. Odvtedy sa mu nedokázal postaviť žiadny protikandidát – naposledy to odmietla urobiť aj Iveta Radičová. 

Oznámenie možnej kandidatúry na post predsedu v strane Luciou Žitňanskou neznamená nič iné ako snahu o mobilizáciu prívržencov SDKÚ-DS, aby stranu o tri týždne volili a udelili jej preferenčný hlas. Preto za dôležité potrebujú spolu s Mikulášom Dzurindom aj oznamovať, že nešlo o žiadny dohovor či komplot medzi nimi a že konala slobodne a zodpovedne. 

Samozrejme, že pritom platí, že kto volí ju, volí zároveň aj stranu, inak to jednoducho nejde. Motyka by musela vystreliť, aby sa strana Mikuláša Dzurindu v nadchádzajúcich voľbách do parlamentu nedostala. Nedá sa to však na sto percent vylúčiť, keďže sa mu zatiaľ nedarí zmeniť verejnú tému, hoci sa o to pokúša mnohorakými spôsobmi. Mám dôvod si myslieť, nech už bude tak alebo onak, že Mikuláš Dzurinda už nikdy nebude tým, čím tak veľmi túžil byť – rešpektovaným pravicovým lídrom. Premeškal čas odísť z politiky ako aj nechať vyrásť svojho nástupcu popri ňom. Rovnako ako sa to prihodilo Veľkému Mečiarovi. 

Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci iRadio. Některé vybrané komentáře si můžete přečíst také v Týdeníku rozhlas.