Nevinný

Prokurátor z týchto činov obvinil práve Nižňanského a žiadal pre neho doživotný trest odňatia slobody.

Dnes už 88 ročný Ladislav Nižňanský sa narodil v okrese Čadca. Vyštudoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave a v roku 1938 dosiahol hodnosť poručíka. Počas Slovenského štátu slúžil ako dôstojník delostrelectva na východnom fronte proti Rusom, koncom augusta 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania. Po jeho potlačení Nemci Nižňanského zajali a ako dôstojník dostal na výber - buď odchod do koncentračného tábora alebo slúžiť v protipartizánskej jednotke.

Nižňanský si vybral špeciálnu protipartizánsku jednotku Edelweiss, v ktorej velil slovenskému oddielu. S jeho činnosťou sú podľa historikov spájané hlavne štyri akcie na Slovensku - prepad americkej misie Úradu strategických služieb pri Polomke, počas ktorého bolo zajatých 15 členov misie, neskôr popravených v koncentračnom tábore Mathausen. Ďalej vyvraždenie a vypálenie obcí Ostrý Grúň a Kľak, kde prišlo o život 146 ľudí, vrátane malých detí. A napokon vo februári 1945 mal Nižňanský nariadiť popravu 18 židovských civilistov, ktorí sa ukrývali pri obci Kšinná. Tieto akcie pod vedením Nižňanského boli uskutočnené v rozpätí dvoch mesiacov na prelome rokov 1944 - 1945.

Podľa archívnych materiálov, pri akcii v Ostrom Grúni a Kľaku prežilo masakre spolu deväť ľudí z nich však dnes žijú iba dvaja - 73 ročná Anna Nováková a 74 ročný František Debnár. Pred médiami tvrdili, že to bol práve Nižňanský, ktorý vydal rozkaz vyvliecť obyvateľov Ostrého Grúňa a popraviť. Pred súdom však vypovedali inak, presnejšie, podľa ich výpovedí Nižňanský príkaz na masaker nevydal. Keďže odôvodnenie rozsudku súdu ešte nie je známe, možno sa iba domnievať, či súd Nižňanského oslobodil aj hlavne na základe ich výpovedí. Tak či onak, rozhodnutie súdu prijali terajší obyvatelia týchto dedín, ako aj ich starostovia Ostrého Grúňa a Kľaku s nevôľou. A Nižňanského naďalej považujú za vinného zo zničenia ich obcí a vyvraždenia vtedajších obyvateľov. Známy slovenský historik Ivan Kamenec zdôraznil, že z jeho pohľadu nejde o vinu či nevinu, ale o zodpovednosť, ktorá bola jednoznačne preukázaná už tým, že Nižňanský vstúpil do jednotiek, ktoré sa podieľali na vraždení civilistov. Tým skôr, že takejto jednotke velil, zdôraznil Kamenec. Historika v tejto súvislosti však zaujíma aj to, kto a prečo v Nemecku začal tento proces tak neskoro. Riaditeľ múzea Slovenského národného povstania Ján Stanislav, ktorý taktiež vypovedal pred mníchovským súdom ako svedok povedal, že súd upozornil aj na potrebu preštudovania aj archívnych materiálov v USA, ako aj archívov NKVD v Rusku. Či tak súd aj urobil, však povedať nevedel.

Mníchovský súd rozhodol zreteľne - Nižňanský nestrieľal a nedokázalo sa ani to, že vydal príákazy na streľbu, vyhlásil predseda súdu Manfred Götzl. Výrokom súdu sú všetci viazaní a nepochybne ho treba rešpektovať. Nezodpovedaných však napriek tomu zostáva viacero otázok. Medzi nimi aj tie, prečo Nemecko dlhé roky odmietalo vydať Nižňanského na Slovensko, udelilo mu pred deviatimi rokmi občianstvo a začalo ho súdiť až minulý rok? Prečo ho pred zrakom verejnosti dokonca nemecká justícia najskôr posadila do väzby? Prečo a pre koho bolo také dôležité postaviť teraz Nižňanského pred nemecký súd? To sa zrejme nedozvieme ani z písomného odôvodnenia rozsudku, pretože to nebolo a ani nie je takpovediac meritom rozhodnutia. Odpoveď na to dajú v budúcnosti naozaj až historici. Vojnové zločiny, vypálené a vyvraždené dediny budú vždy niektorého z nich isto zaujímať.