Daleko od tebe
V prostorách Studios Karlín v Křižíkově ulici v Praze 8 v Karlíně můžeme do 8. srpna vidět společný projekt dvou mladých slovenských konceptuálních umělkyň - Anetty Mony Chisi a Lucie Tkáčové.
Instalace s názvem "Daleko od tebe" je věnovaná Lídě Clementisové, manželce někdejšího ministra zahraničních věcí z let 1948 - 1950 Vladimíra Clementise, který byl obviněn ze "slovenského buržuazního nacionalismu", v lednu 1951 zatčen a v roce 1952 odsouzen k trestu smrti a popraven v rámci vykonstruovaného procesu s "protistátním spiklenecký centrem Rudolfa Slánského". Obě autorky - Anettu Monu Chisu a Licii Tkáčovou si v Karlin Studios pozval k mikrofonu Karel Oujezdský. Jako první hovoří o vzniku celého projektu Anetta Mona Chisa
2.12.1952
Lida moja jediná, pred chvíľou som Ti povedal, že som so všetkým vyrovnaný. Myslel som vtedy, že je to pravda. Ale až po stretnutí s Tebou som videl, že bez Teba, bez toho, aby som s Tebou spolu prežíval všetko to, čo nás pojilo a bude spájať - bez toho by bolo bývalo moje vyrovnanie len rozumom a vôľou vynúteným postojom. Dala si mi to najvyššie, to, s čím odchádzam, keď si mi sama povedala, že všetko vieš a chápeš. Veď viem, inak to ani nemohlo byť - nepochyboval som o tom. A predsa Tvoje slová boli to, čo som ešte potreboval.
Pred stretnutím s Tebou som v liste Oľge a Bože napísal, že ma ešte čakajú najťažšie chvíle môjho života - rozlúčka s Tebou, Lida moja jediná. Nebudem už ten list prepisovať - hoci som sa v ňom v tomto prípade tak beznádejne neúplne vyjadril. Vieš, že som sa vždy bál veľkých slov. A ktoré slová by mohli byť dosť veľké a dôstojné na vyjadrenie toho, o čom mi hovorili Tvoje oči. Nikdy sme si neboli tak blízki, tak svoji - ako za tými sieťovými mrežami. Akými strašnými útrapami si musela prejsť, Lida moja večne milovaná, aby si bola taká krásna, taká čistá a veľká, že si mi nakoniec mohla dať to, čo teraz voči Tebe cítim a na čo nenachádzam slovného výrazu.
Teraz už verím, že budeš mať dosť sily k ťažkému životu, ktorý Ťa čaká. A to je pre mňa ďalšia a veľká útecha v týchto posledných hodinách. Verím, že si sama nájdeš odpoveď na otázku, ktorú si mi dala a ktorú som nechal nezodpovedanú: ako žiť? Verím a viem, že môžeš žiť len životom dôstojným ľudskej bytosti, životom človeka, ktorý bol a ostal až do konca v mojich predstavách cieľom a zmyslom môjho uvedomelého konania.
Verím, že sa dožiješ - o desať, o pätnásť rokov? - socialistickej Európy a pozdravíš ju aj za mňa. Už aj preto musíš vytrvať a nájsť kladný pomer k životu a dnešku. Veď Ty najlepšie vieš, kto a čo som bol, ako som cítil a zmýšľal a z čoho pramenili moje nedostatky, chyby a vo svojich výsledkoch zlé konanie a správanie. A vo svete zbavenom napätia, nebezpečenstva zvratov a dusného ovzdušia poslednej zrážky budú to azda môcť vidieť aj iní.
O tom všetkom mi hovorii a ma ubezpečovali Tvoje oči. Vidím ich stále, že si so mnou a vieš, ako Ťa mám strašne rád. Povedal som si, že nebudem v nich spomínať, že sa nebudem obracať späť - veď na to všetko som mal dva roky času. Odchod je ľahší s pohľadom do budúcnosti.
A predsa len spomínam. Bez trpkosti, bez zloby - a tým je aj povedané, že na čo spomínam. Že som azda predsa len urobil aj kus dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť, v ktorú som veril a neprestal veriť. Že som sa v živote ozaj prebohatom stretol so skutočnými ľuďmi. Že som našiel a mal Teba.
Tak vidíš - už som v tom, hrnie sa toho, že je ťažko sa vymotať - a prečo aj? Poddal som sa nakoniec tejto prijemnej slabosti, veď konieckoncov tiež posilňuje. Veď ako by som mohol v tejto chvíli obísť Horehronie a toľko tribún, družné besedy s ľuďmi blízykmi, Uhlisko (name) a toľko, toľko našich spoločných žiaľov i radostí?!
3.12.1952
Pijem veľa čiernej kávy, trochu som si poležal, píšem s prestávkami - ale Ty aj tak vieš, čím sú vyplnené zámlky, že medzi nami neostalo nič nevypovedané a nedopovedané - aj keď sme si to v slovách azda nevyjadrili.
Šicko Ty mojo, Hádička drahá, viem, že budeš obklopená láskou a nežnosťou tátu a mámy a všetkých našich, ktorí Ti budú pomáhať prebolieť to najhoršie.
Dofajčujem posledné fajky a počúvam. Počúvam Ťa jasne spievať Smetanove a Dvořákove piesne a som, ostávam a budem vždy s Tebou
Tvoj Vlado.
/z korespondence V.Clementise//zdroj:Karlin Studios/