Záujem o duchovnú službu v nemocniciach na Slovensku
Duchovná služba je dnes v našich zdravotníckych zariadeniach už samozrejmosťou. A kňazi navštevujúci chorých patria k výbave nielen cirkevných nemocníc. Ako často však pacienti využívajú ich pomoc? Ponúkame vám skúsenosť známeho slovenského katolíckeho kňaza, člena rehole redemptoristov pátra Jána Janoka. Vyštudoval medicínu a aj preto rád slúži chorým. Už niekoľko rokov ho denne možno stretnúť v centre Bratislavy – v Univerzitnej nemocnici s poliklinikou Milosrdných bratov
Na prvý pohľad to vyzerá jednoduché: kňaz príde k lôžkam pacientov, pozhovára sa, poskytne záujemcom spoveď, alebo iné sviatosti a odoberie sa zase ďalej. Ale v praxi to takto celkom nefunguje. Páter Ján Janok vysvetľuje:
„Niekedy povedzme na oddelení je ich desať, niekedy sú dvaja-traja, ktorí idú k sviatostiam. Či to je interné, alebo LDCH. Mladí, chlapi, pokiaľ nie sú zvyknutí chodiť pravidelne, ani nemáte možnosť ich osloviť, pretože keď príde, ide na operáciu, potom musíte čakať, kým sa z toho prebudí a potom už ide preč. Na týchto oddeleniach je niekedy však jeden problém, že niekto k nám príde, o ktorom nevieme nič a teraz máme udeliť pomazanie chorých a nevieme, je katolík? Tu je teraz veľká pomoc, že sú kontakty na príbuzných, majú mobil, takže keď tu mám taký prípad, tak volám tých príbuzných.“
K významu duchovnej služby v nemocniciach slovenský kňaz dopĺňa:
„Je to taká služba, ktorá je nenahraditeľná, pretože tu sa jedná o spásu. Lekár musí byť pri svojej službe vždycky pripravený, že prehrá. Ale kňaz, ktorý otvorí Božie kráľovstvo tomu, kto po toľkých rokoch – mal som po päťdesiatich, šesťdesiatich rokoch – keď sa obráti k Bohu, tak tomu, keď ja dvere otvorím, tak Pán Boh ho prijme. A za totality sme tak všelijako načierno behali napríklad po Košiciach, kde som bol desať rokov, mali sme takých tajných spojencov, u sestričiek hlavne: dostali sme mená a tak sme takto behali. Teraz tu môžeme voľne a otvorene chodiť (za pacientmi – pozn. aut.).“
Rozdiel medzi stálou duchovnou službou v cirkevnom type nemocníc a inými zariadeniami vyzerá v praxi nasledovne:
„Diecézni kňazi tu nemajú takú možnosť ako povedzme my tu, že tu ideme od pacienta k pacientovi, každého oslovíme. On ide na zavolanie.“
Predstavu o tom, že kňazi chodia do nemocníc obracať ľudí, ktorí nie sú veriaci, vyvracia páter Ján Janok týmito slovami:
„Toto sú také tešínske jablíčka, ako my hovoríme. Sa niekto utešuje, že tu príde nejaký neveriaci ateista a teraz ja pri jeho chorobe, keď on sa trápi, že ja ho teda získam. Ak nedostane milosť Božiu, tak my nič neurobíme. Lebo: prídem a dostanem zoznam nových (pacientov), taký je postup. Každého navštívim a opýtam sa: máte záujem? Ak povie, že nie –čo môžete robiť? Akú metodiku aby som ho získal? Milosť Božia. Tá je skrytá. Až v nebi sa nám ukáže, kto nám niečo vymodlil.“
Choroba a pobyt v nemocnici môžu byť pre človeka aj návratom k viere alebo cestou k Bohu, ale ako dodáva hosť pri mikrofóne:
„Pán Boh vedie rôznymi cestami. Toto je tiež tajomstvo: že Boh dal svedomie a dáva človekovi impulzy, aby konal dobro a varoval sa zla.“
