V niektorých cirkevných nemocniciach poskytujú nepočujúcim ľuďom osobitné služby

7. prosinec 2014

Viete si predstaviť, ako nepočujúci ľudia fungujú u lekárov? Ako im vysvetlia svoje ťažkosti, ak lekár neovláda posunkovú reč? Bez sprievodu inej osoby by len ťažko našli spoločnú reč. Možno neviete, že rehoľa Milosrdných bratov vo svete má v rámci svojich nemocníc aj osobitné služby pre nepočujúcich. V jej bratislavskej nemocnici majú svoju ambulanciu prvého kontaktu a denne k dispozícii aj tlmočníka, ktorý ich doprevádza na akékoľvek vyšetrenia. V jej priestoroch nájdete aj Kresťanské centrum pre nepočujúcich, kde ich prichýlili.

Pri zakladaní ambulancie pre nepočujúcich v Bratislave sa milosrdní bratia inšpirovali dobrými skúsenosťami zo zahraničia, ako na úvod objasnil aj prior tejto komunity Joachim Mačejovský, ktorý tam niekoľko rokov pôsobil:

„Nechali sme sa inšpirovať našimi spolubratmi v Rakúsku či Nemecku, ktorí sfunkčnili a na mnohých miestach aj ako prví založili ambulancie pre nepočujúcich. Výhoda je v tom, že lekár aj sestra v takejto ambulancii ovládajú posunkovú reč, pacient nie je závislý od sprostredkovateľa, ale môže lekárovi priamo povedať, ukázať, čo mu je. Podľa toho terapia respektíve diagnostika prebieha rýchlejšie, kvalitnejšie. Čo sa týka našej nemocnice tu v Bratislave, máme zriadenú ambulanciu prvého kontaktu, kde sa títo nepočujúci ľudia vedia nakontaktovať. Potom sa riešia ostatné záležitosti, čo sa týka návštevy iných lekárov. Máme zabezpečeného tlmočníka, ktorý týchto pacientov sprevádza do ambulancií špeciálnych lekárov, či už je to zubár alebo je to internista. Tam ide s ním.“

Týmto tlmočníkom je pán Pavol Mikuš, muž v zrelom veku, ktorý na margo tlmočníkov posunkovej reči v nemocniciach, skonštatoval:

„Máme málo profesionálnych tlmočníkov, je to dosť náročné časovo.“

On sám komunitu nepočujúcich dobre pozná, čo je v tejto službe jeho výhodou.

„Ako dvojročnému mi zistili zápal stredného ucha a stal som sa nedoslýchavým. Môj brat je nepočujúci, je na tom horšie. Za všetko môžem ďakovať svojej matke, že ona sa nám venovala. Nechcela, aby som išiel do školy pre nepočujúcich, som chodil do školy medzi počujúcimi, ale vyrastal som v komunite nepočujúcich. Tam som sa naučil ovládať posunkový jazyk.“

Bez špecifického prístupu v nemocnici sú nepočujúci podľa neho doslova stratení.

„Oni by boli na tom aj zdravotne horšie, lebo sa nevedia vykoktať, nerozumejú doktorovi. Už boli aj také prípady, že doktor ich posielal hore – dole po liečeniach a nebolo to treba.“

Prior Joachim Mačejovský k tomu ešte pripája:

„Ľudia so sluchovým postihnutím, ľudia, ktorí nepočujú alebo sa nemôžu adekvátne vyjadriť, sa často krát utiahnu sami do seba, sú kdesi na okraji spoločnosti práve preto, že spoločnosť im nerozumie, neakceptuje ich a majú problém presadiť sa.“

V Kresťanskom centre pre nepočujúcich v tejto nemocnici odbúravajú aj tieto bariéry. Tvorí ho útulne zariadená klubovňa, kde sa stretávajú pri kurzoch posunkového jazyka, na čaji, pri filmoch, či posedeniach s katolíckym kňazom, ktorý sa im venuje. Prínos centra i osobitnej ambulancie zhrnul prior Joachim Mačejovský na záver nasledovne:

„Vidia, že nie sú sami, vedia sa zabaviť, vedia si urobiť vlastný program, vedia, že nebudú mať problém, aj keď nebudú mať vlastného tlmočníka, dostať sa k lekárovi a dostať to ošetrenie, ktoré práve potrebujú.“

autor: Andrea Eliášová
Spustit audio