Návštevy bývalých politických a náboženských väzňov zmenili život úspešného filmára a fotografa

16. listopad 2014

Veríte, že stretnutia s bývalými politickými väzňami, dnes už deväťdesiatnikmi, môžu niekomu obrátiť život naruby? Timotej Križka, mladý talentovaný a úspešný slovenský filmár a fotograf, je toho dôkazom.

Pochádza z rodiny básnika a krasokorčuliarskej trénerky. Za svoje výnimočné fotografie zožal už viacero ocenení. Priznáva, že rok a pol, keď chodil po Slovensku a vyhľadával príbehy väzňov, ktorí v totalite trpeli pre svoje náboženské či politické presvedčenie, zmenili jeho život. V Bratislave pripravil o tom unikátnu výstavu, nazvanú Pokojní v nepokoji.

Tento príbeh sa začal vnútornou sebareflexiou mladého umelca. Timotej Križka o tom hovorí:

„Vyštudoval som vysokú školu, zarábal som celkom slušné peniaze, aj sa mi darilo, ale šťastie mi to nedalo. Nemal som čas, pokoj. Jedného dňa som sa takto rozhliadol – rok a pol za seba – tento celý rok a pol by som vedel povedať a to ma zhrozilo. Tak som si povedal, že takto ďalej nemôže vyzerať život, aby sa mi zmestil do dvoch viet a bol strašne plytký alebo plochý. Prišiel som nato, že my vlastne nie sme slobodní v tomto svete, že sme si sami utkali také ‚cely samotky‘, všetci sa síce stretávame, ale sme sami. Tak som začal hľadať tieto odpovede u ľudí, ktorí žili úplne opačne. Nemali tú fyzickú, vonkajšiu slobodu, nemohli cestovať, ale skrze to vedeli nájsť to uspokojenie. Hľadal som recept u týchto ľudí na žitie tej slobody.“

Timotej Križka zmapoval okolo 25 ľudí, väčšina z nich má už 90 rokov. Fotografoval a filmoval ich tváre a pohľady, ktoré odrážajú aj roky strávené pre svoje presvedčenie vo väzení. O tom je jeho výstava v bratislavských Klariskách.

„Ja som zámerne hľadal ľudí, ktorí boli slobodní. Tá horkosť odišla, ale všetci spomínali na to, že to bolo veľmi dôležité obdobie ich života. Dokonca pán Mašlej povedal, že to boli najkrajšie roky jeho života, ktoré strávil na samotke. Nerozumel som tomu: ja kebyže sa zatvorím už len v svojom byte na celý život, alebo tri roky, tak sa tam asi idem zblázniť. A on, ani knižku nemal, nič, dokázal sa tam koncentrovať. Kladie veľmi krásnu otázku, že čo je zmyslom života: keď už človek môže naplniť zmysel života medzi štyrmi stenami vo väzenskej cele na Pankráci. Ja si myslím, že je to skôr nejaký vnútorný stav, pohľad, ktorý človeku dáva tú slobodu a je schopný meniť a formovať človeka. Ja mám ešte také prirovnanie napríklad k tomu, že je to ako keď je hlinená váza, keď sa urobí krásny tvar, tak si musí prejsť tým ohňom, musí sa vypáliť. Nechcem ponúkať odpovede touto výstavou. Ponúkam tu skutočne žité životy ľudí, krásne tváre 90-ročných ľudí, ktorí majú oveľa viacej sily, ako my mladí niekedy. Budem rád, ak sa každý človek aspoň na sekundu zamyslí a povie si, že takto by som chcel vyzerať vo svojej starobe.“

A hosť pri mikrofóne zároveň priznáva:

„Mne sa dosť zásadne zmenil život. Skrze týchto ľudí som našiel absolútne svetlo. Potvrdil som si neskutočne veľa odpovedí, ktoré som nemohol nájsť, ktoré moje nohy postavili pevne na zem. Viem, že v hocijakej ťažkosti sa budem môcť vrátiť a opäť si spomenúť na týchto ľudí. Toto mi dali títo ľudia: že sa dá, oplatí a je to správne žiť hľadaním pravdy.“

Svedectvá Timoteja Križku sa dostanú aj medzi študentov základných a stredných škôl – aj vďaka spolupráci so združením Nenápadní hrdinovia, ktoré založil historik František Neupauer.

„Mne sa veľmi páči myšlienka abbé Pierra. On povedal človeku, ktorý by ináč možno spáchal aj samovraždu, pretože nemal byt, nemal nič, že ‚Poď, spolu urobíme niečo dobré.‘ Cez tých mladých ľudí – chcem im ukázať, že pozrite sa, vo vašom okolí niekto žije, kto trpel, kto žil tie svoje hodnoty. Pozývame učiteľov a študentov, aby aj oni našli týchto ľudí vo svojom okolí a napísali ich príbeh.“

autor: Andrea Eliášová
Spustit audio