Nemoc jako škola života
Možno poznáte vo svojom okolí ľudí, ktorí tvrdia, že choroba im nielen zmenila život, ale aj prevrátila priority. Naozaj môže ochorenie človeka niečomu naučiť? Ponúkame vám výpovede ľudí, ktorých zaskočila, ale dokázali jej „posolstvo“ prijať vyrovnane.
Rehoľná sestra Pia dlhé roky pracovala v zdravotníctve. Dnes po onkologickom ústave chodí ako pacientka. Hovorí k tomu:
„Vidím, ako utrpenie ľudí mení, väčšinou k lepšiemu. Je tam veľa pokory, ľudia sa zamýšľajú nie nad obyčajnými problémami, peniaze, sláva, ale obsah života: prečo žijeme, ako žijeme. Myslím si, že každý už pozerá aj nato, ako to dotiahne do toho konca. Aspoň takto vnímam tých ľudí tam v čakárni.“
A ďalší z postrehov sestry Pie?
„Každý si myslí, že tí ľudia, ktorí prechádzajú onkologickým ochorením, nedokážu rozprávať o rakovine. Nie je to pravda. Títo ľudia chcú s niekým rozprávať. Ja by som snáď myslela, že otvorenosť voči týmto ľuďom, priamo, aj o odchode z tohto sveta. Samozrejme, to nejde naraz, že prídem niekoho navštíviť a začnem mu to rozprávať. Ale postupne. Kde ideme, kde smerujeme, kde je náš domov.“
Pani Zuzanu Rapkayovú vídať na vozíčku v kostole v centre Bratislavy. Je katechétkou.
„Niekto mi hovoril, že však nato si si zvykla. Nato sa zvyknúť nedá. Alebo to prijmeme, alebo neprijmeme. Detstvo som mala veľmi ťažké. Dnes sa človeku na vozíku neposmievajú, nehádžu do vás, ale ja som toto všetko zažila ako dieťa. Som jedináčik, takže som sa nemala veľmi komu požalovať, ale prvé sväté prijímanie bol pre mňa zlom, ktorý to všetko, čo bolo ťažké, naraz premenil.“
Verili by ste, že pred 22 rokmi zázrakom prekonala leukémiu? Vyše rok ležala na onkológii v bezvedomí, precitla len vtedy, keď jej podali eucharistiu.
„Hneď pri nástupe na onkológiu ja som sa pýtala, že aká je moja životnosť. Ja som sa tešila na odchod. Nie ako na útek od utrpenia, ale na stretnutie s Pánom. Nikdy som si nekládla otázku, že prečo. Až keď už som bola z toho ‚vonku‘, pýtala som sa, prečo som sa uzdravila. Aký to má zmysel, čo Pán Boh odo mňa chce. Ja som od začiatku, teda ešte za totality pripravovala deti na prvé sväté prijímanie. Po tej chorobe som si povedala, že by som chcela vyučovať dospelých. Ako vďaku zato, že som z toho zdravá vyšla. S tým úmyslom to robím dodnes.“
A Pani Zuzane nezriedka zaklopú na dvere ako záujemci o hodiny katechizmu napríklad aj známi športovci. Jej žiačkou je aj Eva Randová, ktorá v chorobe sprevádzala rodičov – až do ich úmrtia. Pripája svoju skúsenosť:
„Boh vždy koná tak, že On nerobí to, čo si my povieme, že: ahá, ten človek sa musí zmeniť! On to robí tak, že mení nás. Naučilo ma to takej väčšej pokore voči druhým ľuďom. Aj napríklad to, že som maminku – vždy som sa s ňou naťahovala kvôli viere, a som si potom uvedomila, že skôr som asi mala milovať. Prakticky. Čo som aj potom ku koncu robila, a to vďaka môjmu spovedníkovi. Máme mať tú úctu aj k tým druhým ľuďom. Boh je tak láskavý, milosrdný, že prijíma nás hriešnych, tak o čo viac môžeme byť my láskaví a milosrdní k druhým ľuďom.“
