Slovenská katolícka charita pomáha maloletým utečencom
Všimli ste si niekedy, že azylové útočiská hľadajú u nás aj maloletí utečenci, ktorí sa niekedy vydajú na strastiplnú cestu bez sprievodu najbližších? Po zachytení na našom území majú problémy najmä s jazykom a adaptáciou na nové pomery. Na Slovensku si ich potreby všíma projekt Bakhita.
Podľa Andrey Bobokovej zo Slovenskej katolíckej charity, ktorá projekt zastrešuje s podporou ministerstva vnútra, počas jeho trojročnej existencie pomohli už desiatkam maloletých utečencov. A to aj napriek ich značnej fluktuácii. A ako to vyzerá v praxi? Andrea Boboková vysvetľuje:
„Prvotná myšlienka sa vlastne zrodila u jednej zo zamestnankýň Slovenskej katolíckej charity, ktorá odsledovala potrebu takéhoto niečoho – venovať sa maloletým utečencom. Projekt je zameraný na integráciu maloletých utečencov bez sprievodu, ktorí sa ocitnú na území Slovenskej republiky bez sprievodu rodiča alebo bez sprievodu nejakej plnoletej osoby, ktorej by mohli byť zverení do starostlivosti. Deti, ktoré ušli z krajiny svojho pôvodu, buď v dôsledku prenasledovania, nepriaznivej situácie, rôznych konfliktov, keď sa ocitnú na území Slovenskej republiky, tak sú pod vplyvom rôznych tých stresových faktorov a my sa im tu snažíme pomôcť tým, že máme svojho sociálneho pracovníka, slovenčinára a psychológa, ktorí sa týmto deťom individuálne venujú, aby sa zabezpečila lepšia integrácia, adaptácia toho človeka.“
No a kde sa táto forma pomoci utečencom do 18 rokov realizuje?
„To sú vlastne dve zariadenia: jedno je v Hornom Orechovom, v Trenčíne, pre chlapcov a jedno je v Medzilaboraciach, to je pre dievčatá.“
Nejde pritom o formu utečeneckého tábora, ale maloletí sú tu včlenení do časti detského domova, pričom v každom z dvoch spomenutých sa im venujú traja pracovníci. V čom vidí Andrea Boboková najväčší prínos projektu?
„Podporuje sa ten psychosociálny rozvoj dieťaťa: tým, že sa mu pomáha prostredníctvom psychológov, ktorých máme – odborných pracovníkov – spracovať tie stresory, ktoré dieťa teda muselo zažiť. Využívajú rôzne terapie. Deti, ktoré nehovoria po slovensky, vyžadujú si trošku špecifickejší prístup, tak sa snažia s nimi rozprávať po anglicky. Sociálni pracovníci, ktorí majú na starosti voľnočasové aktivity, sprevádzajú tieto deti po rôznych múzeách, približujú (aj oni) kultúru a naše prostredie, aby sa to dieťa vedelo viac s tým zžiť a stotožniť.“
Slovensko nie je cieľovou krajinou utečencov zo Somálska, Afganistanu, Bangladéša, alebo napríklad Moldavska a od nového roku by už maloletí mali byť sústredení len v jedinom zariadení spoločnom pre chlapcov i dievčatá: v Medzilaborciach.
„Mňa na tom projekte zaujala celková myšlienka pomoci takýmto deťom: že tu vôbec bol niekto – zarezonovala v ňom táto potreba pomôcť týmto deťom a uľahčiť im nejakým spôsobom ten život aj takto.“
Na záver sme sa ešte dozvedeli:
„Sme v kontakte aj s inými organizáciami, snažíme sa spolu preberať tú problematiku, ‚vychytávať‘ najnovšie metódy, prístupy.“
Doplním, že projekt je pomenovaný po Afričanke zo Sudánu, ktorá prežila dlhé roky v otroctve, bez vlastného domova. V Katolíckej cirkvi bola v roku 1992 blahorečená.
