Miroslava Hospodárová: Škvorecký, most mezi Východem a Západem

Josef ŠkvoreckýFoto: Jiří Hůlka

Český Kanaďan. Tak o něm psala tento týden kanadská média. Josef Škvorecký osciloval víc než 40 let, které strávil v Torontu, mezi Českem a Kanadou, mezi Západem a Východem, mezi minulostí a přítomností. Právě tak ho vnímali za velkou louží.

Akokoľvek zinscenovane to môže znieť, prisahám, že Škvoreckého Inžinier ľudských duší bola moja prvá kniha, ktorú som si pred rokmi po príchode do Kanady kúpila. Náhodou. Ani neviem prečo ma zlákalo kúpiť si českého autora v angličtine. 

Možno ešte z nejakej nostalgie za domovom a možno preto, že tým, ako bola uložená na polici, mi hneď padla do oka. A možno to bolo preto, že som si na obálke knihy nemohla nevšimnúť poznámku o tom, že autor za toto dielo získal v roku 1984 cenu kanadského generálneho guvernéra. 

Za každou po anglicky napísanou vetou som si predstavovala ako by znela v češtine. Celý text mal pre mňa zrazu trochu iný rozmer. Neviem, či toto anglickí „native speakri“ mohli niekedy zažiť. 

Ani neviem, či má cenu sa tým zaoberať, keď sám Josef Škvorecký v kanadských médiách toľkokrát povedal, že napriek tomu, že jeho manželka Zdena cestovala do Česka po revolúcii veľmi často, napriek tomu, že jeho knihy sa viac predávali v Česku ako v Kanade, a napriek tomu, že univerzita nesúca jeho meno funguje už desaťročie v Prahe, nikdy vraj nepochyboval o tom, že jeho novým domovom je Toronto. Jeho kolegovia spisovatelia dostali tento týždeň príležitosť si zaspomínať aj na to, ako kedysi pred rokmi Josef žartoval o tom, že bolo jeho osudom stať sa česko-kanadským autorom. 

Bol na dvoch miestach súčasne a zároveň akoby nepatril vyslovene na žiadne z nich, podobne ako jeho čiastočne autobiografický hrdina Daniel Smiřický, inžinier ľudských duší. Možno preto si Kanaďania ľahko zapamätali jednoduché ľudské detaily z života Josefa Škvoreckého, ako napríklad že v zime zväčša pôsobil na torontskej univerzite a že písaval skôr v lete. 

Hovoril o bežných životoch, tragických, smiešnych, patetických. Bol to rozprávač, ktorý miloval svoje postavy v ich jednoduchosti. Ponížených a zahanbených, bojujúcich aj ticho znášajúcich nástrahy životnej cesty, ktorú si vybrali.  

Myslím, že Škvorecký bol pre Kanaďanov, tak ako hádam každá jeho literárna postava, obyčajný človek, ktorý sa vždy, keď dostal alebo si spravil príležitosť, odvážil urobiť niečo v súlade s hodnotami, ktoré uznával. Vnímaný bol ako most medzi Východom a Západom. Kanada mu dala priestor, ktorý potreboval, ale len pre Čechov zostane navždy „Pepa“.