Nač žít bez jídla? řekli si Maďaři a zavedli mlsný čtvrtek
Důvod k tomu, aby se člověk pořádně najedl, se vždycky nějaký najde. Ale aby to bylo organizované, dokonce na celostátní úrovni – to se jen tak nestává. A to už přitom začalo předvelikonoční postní období, kdy má člověk nechat odpočinout svému tělu tím, že ho příliš nezatěžuje jídlem. Jenže v Maďarsku organizuje tamní hlavní turistický úřad už sedmým rokem po Popeleční středě takzvaný „mlsný čtvrtek“. Jde o krycí název pro celostátní „žranici“, kdy stovky a tisíce pohostinství po celé zemi dávají jídlo a nápoje za poloviční cenu.
Obšmietam sa pri vchode do kuchyne sv. Jupáta. Nehovorím teraz o ochrancovi lodníkov, ale o reštaurácii s týmto názvom v centre Budína pri bývalom Moskovskom námestí. Až teraz si uvedomujem, že ma už neraz previedla tiež od jedného brehu hladu na druhý breh totálnej nasýtenosti.
Sem zvyknem vodiť svojich kamarátov z Prahy a Bratislavy. Určite nezabudnú na tie obrovské porcie, ktoré sme nevládali ani zjesť. Preto je Svätý Jupát v každom bedekri a preto tu stoja ľudia div nie na ulici aj teraz.
Vychádzajúce dve dámy pritakávajú na moju otázku, či nebolo dehonestujúce a rušivé, že museli stáť v rade pri vchode a čakať, kým sa niekto ráči vnútri najesť a vypadnúť. Prevádzkar sa ospravedlňuje, že predsa skúšali rozdeliť rezervácie na dvojhodinové turnusy, ale to sa nie vždy dá udržať. Z ich strany sú tu všetci, ktorí majú ruky-nohy.
Záujem medzi ľuďmije veľký
Nuž, zdá sa mi to tu trocha schvátené. Záujem je naozaj obrovský. Ako to vidia v kuchyni? Je ešte napríklad husacia pečienka? Zisťujem, že tá sa už minula dávno, hneď ráno. Je to drahšie jedlo a pri takýchto príležitostiach si to ľudia môžu dovoliť, keď je všetko za polovičnú cenu.
Kuchári a čašníci ma ubezpečujú, že legendárne veľké porcie nie sú o nič menšie v tento maškrtný deň, predsa inak by to nemalo význam.
Kuchárom trocha odporuje hlavný čašník, lebo hovorí, že každý konzumuje to, čo inokedy, bežne. Ľudia si predsa neobjednávajú polku jahňaťa ani osem fliaš vína.
U Jupáta nie je času na rozjímanie a debatu, tak poďme do starej známej Remízy pri budínskej električkovej remíze. Je to vyššia stredná kategória, akurát sa to ešte dá zaplatiť a kuchyňa je známa široko ďaleko.
Maškrtný štvrtok vede k zvyšovanie návštevnosti
„Každý rok je to výnimočný deň, keď každý cíti, že by mal ísť do reštaurácie a využiť polovičné ceny,“ hovorí majiteľ, ktorý sám seba nazýva iba manželom majiteľky a je ináč známy spevák s dlhou bielou bradou zo skupiny Apostol. Ale o tom až na konci.
Teraz sa ho pýtam, či neoľutovali, že sa pred rokmi zapojili do tejto akcie, či sa im to opláca. „Oplatiť sa to neoplatí. Perspektívne by sa to malo prejaviť v tom, že komu sa tu páči dnes, vráti sa aj za normálne ceny a bude to generovať akési zvyšovanie návštevnosti,“ odpovedá.
Inak ročne klesá návštevnosť reštaurácií asi o desať percent. Vari nejestvuje už v Maďarsku reštauračná kultúra?
„Nie je problém s kultúrou, ale s kúpyschopným dopytom,“ hovorí so skepsou a dodáva: „Všade na svete si ľudia po práci zájdu na pivo a potom idú domov. U nás to nejako vypadlo spomedzi zvykov. Fantasticky rýchle návštevnosť reštaurácií klesá.“
Na čo žiť bez dobrého jedla?
Nie však dnes, na maškrtný štvrtok! József Meződi, s ktorým sa rozprávam o dnešnej celonárodnej žranici za polovičné ceny, už sa stravuje celkovo zdravo. Musí držať formu na javisko, ale bez perkeltu s haluškami nemôže žiť.
Nečudo, že keď sa ho pýtam, ktorú svoju pesničku by navrhoval ako podmaz k rozhovoru, povie: „Predsa Nemôžem žiť bez teba!“
S prepáčením – obžerstvo je však hriech. Či nie až taký? Zhodneme sa nakoniec na tom, že bez dobrého jedla a pitia sa dá žiť. Ale načo?
