Procházka absolutní tmou

Sme v kazematách, v pivničnom systéme pod mestom Eger na severe Maďarska, čo je v podstate vedľajšie, pretože takéto "múzeum" môže byť vlastne kdekoľvek. Predstavuje sa nám sprievodkyňa: volá sa Monika Majorosová.

Na úvod pripomína, že "táto výstava sa pokúša predstaviť život nevidomých, čiže je to mimoriadna výstava. Veď na riadnej výstave sme si zvykli na varovania, že všetko pre oči, nič pre ruky... Nuž, tu je to presne naopak, všetko pre ruky, nič pre oči".

Monika nevidí na 90 percent, teraz dáva pokyny. Musíme počúvať a sledovať jej hlas. Vždy nám povie, kadiaľ treba ísť, na akú prekážku možno naraziť. Je dôležité vedieť vopred, že prechádzať budeme cez rôzne miestnosti, ktoré budú zariadené, možno ich nahmatať a spoznávať.

Ale čo sa stalo? Babička, ktorá sem prišla s vnúčaťom, chce ísť von. Chytá ju panika, neznesie totálnu tmu. Staršia pani hľadá pomocou bielej palice cestu späť, hoci sme od vchodových dverí iba meter. Stáva sa to. Lebo darmo ľuďom povedia, že bude tma, človek sa až tu stretne so skutočnou tmou. Predstaviť si to ani nemožno, treba to zažiť. A poďme teda, vydajme sa na našu hodinovú púť.

Prvá zastávka je byt. Nálada je dobrá, dokonca sa darí aj rozpoznávať rôzne predmety: umývadlo v kúpeľni, kávovar, žehličku, kuchynskú linku, príbor, sifónku.

Chladnička spôsobuje veselosť, pretože každý očakáva, že pri otváraní dverí sa vyleje z nej svetlo, ale sa musíme sklamať, a definitívne sa vzdávame nádeje, že tu niečo uvidíme. Akurát ešte televízor bude trocha fosforeskovať v obývačke. Zdanlivo vtipné ešte je, že v kúpeľni niekto nahmatá zrkadlo. Ale slepí ľudia nemusia žiť sami a môžu mať aj návštevu.

"Slepí nežijú medzi štyrmi múrmi, bolo by to pre nich nudné. Okrem toho majú vybavovačky ako ktokoľvek iný," pokračuje naša sprievodkyňa a vedie nás von. Na ulicu, na chodník, potom cez cestu po zebre, kde môžeme nahmatať autá čakajúce na červenú, vyhneme sa prácam po pravej strane, veď odtiaľ počujeme pracovný ruch.

Nejaký debil na nás aj trúbi. Za odmenu prichádzame k bufetu, kúpime si napolitánky, malinovku a pohľadnicu za vopred prichystané päťdesiat forintové mince. Táto zastávka sa aj zíde, pretože nasleduje najťažší úsek: po schodoch dole, po schodoch hore, doprava, doľava po chodbe, ako keby človek išiel do nejakej verejnej budovy. Pravda, tu je na stenách zábradlie všade, ktoré nás vedie dopredu. No, hotový labyrint.

Uf! To sme už vonku, na detskom ihrisku či v parku, kde po nás ide nejaký pes. Prejsť treba cez mostík, pod nohami lístie, vo výške hlavy nejaké kríky, a to je vlastne už koniec. Na čistinke, ešte v úplnej tme, bilancujeme. Naša Monika prešla túto trasu už sedemdesiatkrát. Pracuje tu iba pár mesiacov, zväčša sem chodia školské výlety. Či sú deti dojaté po absolvovaní tejto trasy?

"Skôr sa rehlia, majú z toho zábavu. Pritom dúfam, že v hĺbke duše im táto prechádzka zanechá stopy, a raz, keď stretnú slepého či slabozrakého človeka, spomenú si, že aj oni raz absolvovali hodinku v podzemnej tme, a nebolo to, veru, ľahké," hovorí Monika.