V Egeru je vzpomínka na turecké dobývání stále živá

Historický vliv Turecka, barokní uličky, přes dvacet kostelů, nechybí ani hrad a kilometry podzemních chodeb. To vše najdete tam, kde se potkávají Bukové vrchy a Matra, na severu Maďarska. Ve světě je město Eger - česky Jáger - proslulé hlavně býčí krví. Domácí ale spíš vzpomínají na historii, kdy se jejich předkům nepodařilo ubránit město před Turky.

Každý Maďar, ktorý tu vyrástol a chodil do školy, pozná túto pesničku a vie, že ospevuje hrdinské činy obrancov jágerského hradu roku 1552. Útočníkmi boli, pravdaže, Turci. No nech boli v niekoľkonásobnej presile, nedokázali hrad dobyť.

Prečo? Lebo - a to vedia Maďari tiež, z románu Gézu Gárdonyiho Jágerské hviezdy - odhodlaní bojovníci pod velením kapitána Istvána/Štefana Dobóa sa nedali. Nasadili ohnivé kotúče, horúcu vodu a vriacu smolu, ktorou útočníkov oblievali jágerské ženy, no a muži sa posilňovali aj "býčou krvou".

Mysleli si to aspoň Turci, lebo v istej, pre obrancov nepriaznivej chvíli boja, kapitán dal priniesť v súdkoch červené víno, ktoré potom stekalo bojovníkom po brade, a Turci si mysleli, že to pili driečni Uhrovia krv z býka, preto sú takí posilnení.

To je najrozšírenejšia historka o pôvode názvu hustého, tmavého, guľatého, telnatého červeného vína "egri bikavér", čiže jágerská býčia krv. Miestny archeológ László Fodor vysvetľuje, že hrad a celé sídlo okolo neho vznikalo pred vyše tisíc rokmi. Už prvý uhorský kráľ Štefan tu, v Jágri, založil biskupstvo.

"Jágerskí biskupi boli nie hocijakí ľudia. Mali napríklad stále miesto v kráľovskej kancelárii, alebo skôr či neskôr sa stali kardinálom, uhorským prímasom so sídlom v Ostrihome. Alebo keď sa na to pozeráme športovo, slávny biskup Tomáš Bakóc roku 1513 končil v zápase o pápežský stolec, tesne, na druhom mieste," priblížil archeológ.

To, veru, dodnes vidno na bohatstve mesta: je tu vyše dvadsať kostolov, chrámov, dokonca jedna bazilika, druhá najväčšia v Maďarsku. Najvzácnejší je zrejme barokový kostol minoritov na hlavnom námestí Jágru, ktoré sa nazýva - ako ináč - námestím Štefana Dobóa.

A tento kostol postavili v druhej polovici 18. storočia pod velením pražského staviteľa Kiliána Ignáca Dietzenhofera. Každú prechádzku po meste treba začať tu. Odtiaľto vedú úzke uličky lemované kaviarničkami, reštauráciami a cukrárňami na slávny hrad, ktorý poslúžil obrane Uhorska už aj počas husitských nájazdov.

Hrad je udržiavaný, rovnako aj minaret pod ním. Mimochodom to bola najsevernejšia turecká stavba počas prítomnosti pašov v našich končinách. Pôsobí naozaj krehko. Kto má chuť a stačí s dychom, môže vyliezť po úzkych točitých schodoch do 40-metrovej výšky. Neoľutuje, lebo aj odtiaľto je panoráma krásna.

Jágerčan János Vincze, 35-ročný majiteľ firmy, ktorá sa venuje výuke brušného tanca, prevádzkuje niekoľko výstav. Rád tu býva, je to tiché mesto, s 56 tisíc obyvateľmi, všetko je tu na dobrej úrovni, služby, cesty, je to župné sídlo, predsa tu nie je hluk. Turistom z Čiech by navrhol, aby objavovali kazamaty, podzemné chodby a staré pivnice. Majú na to vypracovaný program "Mesto pod mestom".

To je jedna z mnohých možností, no predsa, klasika je klasika. Teraz som rozprával viac o meste a tureckých časoch, a menej o víne. V dohľadnom čase to napravím. Ale na záver ešte známy výrok autora spomínaného románu Jágerské hviezdy Gézu Gárdonyiho, ktorý sa koncom 19. storočia sem len prisťahoval a mimoriadne si mesto obľúbil, už sa odtiaľto ani nepohol. On povedal, že: "Nemôže sa narodiť v Jágri každý. Ale Jágerčanom sa môže stať."

autor: gmp
Spustit audio