Vzpomínka na opuštěné trabanty

Minimálne pri takýchto výročiach, ako je aj toto dvadsiate, ale aj inokedy, keď si robím poriadok v pivnici, vytiahnem zo starého kufra časti niekdajšej nálepky z auta. Celá bola oválna, mám dva okraje, písmená D a R, uprostred bolo takisto D, čiže DDR. Dve okrajové písmená niekto odstrihol a zahodil. Ja som ich potom našiel na parkovisku v Maďarsku.

Na svojom trabante či wartburgu ponechal dotyčný iba D, čím vlastne už vtedy, v lete 1989, vyjadril, že sa cíti byť občanom slobodného a zjednoteného Nemecka. O pár dní možno opustil aj svoje ťažko získané auto, nechal ho na maďarskej strane hraníc s Rakúskom pri úteku do slobodného sveta.

Aj teraz mám pred sebou D a R. Pôsobia na mňa inšpiratívne, hoci najviac ma podnietili moji mladí kolegovia z rádia, že v tom čase chodili iba do materskej školy, alebo s ťažkou aktovkou do základnej školy, a že si teraz myslia, že to bol zaujímavý kus histórie. To je slabý výraz!

Mladá východná Nemka vysvetľuje pred mikrofónom, čo očakáva od západného Nemecka: "Áno, aby som mohla žiť slobodne a aby som nebola nútená rozprávať to, čo povedať nechcem. Očakávam hlavne politické zmeny, aby som svoj život a osud mohla riadiť ja sama, čo v NDR nie je možné."

Neviem, kedy sa dostala táto dievčina na druhú stranu, ale prvú pololegálnu šancu mala 19. augusta počas takzvaného paneurópskeho pikniku pri meste Sopron, tesne na rakúskych hraniciach. Vtedy už boli v Maďarsku, akože na dovolenke, desaťtisíce východných Nemcov. Na piknik prišli stovky v nádeji, že sa dostanú cez hranicu.

Klasická železná opona už vtedy nestála, ale hranice sa strážili. No počas pikniku sa na tri hodiny pootvorili. Vtedy prešlo, bez toho, aby do nich niekto strieľal, vyše 500 východných Nemcov. Bola to partizánska akcia opozície, ale s vedomím vtedajšej maďarskej vlády. Takže tomu je práve dvadsať rokov.

Vtedy to, ako hovorí aj iný mladík, mohlo dopadnúť aj tak, aj tak. Mnohým sa nepodarilo prejsť cez hranice. "My sme napríklad mali strach o naše dieťa. Vraví sa, že ľudí naháňajú pri hraniciach so psami."

Veru, dvadsať rokov je aj tomu, čo v tejto oblasti padla posledná obeť železnej opony. Bolo to tri dni po paneurópskom pikniku a necelé tri týždne predtým, ako Maďarsko otvorilo celé svoje hranice pred východonemeckými utečencami definitívne.

Písal sa 21. august 1989, keď 36-ročný východonemecký architekt Kurt-Werner Schulz sa pokúsil prejsť do Rakúska, ale sa ho maďarský pohraničník snažil zadržať. Žena a synček prešli, ale jeho vojačik zastrelil. Žena, volá sa Gundula Schultzová, prišla do Maďarska až roku 2005 a vtedy, už vyrovnaná s osudom, prejavila odpustenie maďarskému vojakovi.

Veľkorysé, no. Aj tento prípad svedčí o tom, že naozaj nikto nevedel, čo bude, ako bude, čo možno urobiť a čo nie. Aj známy televízny komentátor sa mi priznáva, že nemal potuchy, ako to dopadne. Hovorím mu, že sme nemali ten dojem. Kto my? My, ktorí sme v tom čase, pred dvadsiatimi rokmi prahli po informáciách a nachádzali sme ich v rakúskej televízii.

Seriózni pán dokazoval, že sa v tom vyzná, aj tým, že hovoril so strašným maďarským prízvukom. Nech sa jeho meno naučia aj dnešní 20-roční. Volá sa Paul Lendvai, niekdajší maďarský emigrant, znalec východoeurópskych tém, poradca najvyšších rakúskych politikov. Takže?

"Dôsledky netušil nikto, ani Gorbačov, ani maďarské vedenie. Otvorenie hraníc však bolo samo o sebe historickým činom. Ono to v histórii často býva, nech hovoríme hoci o francúzskej či ruskej revolúcii, že kto usmerňoval udalosti, nevedel, čo vôbec robí."

Bol tu však človek, ktorý dobre vedel, čo robí, hoci, alebo práve preto (?) od veľkej politiky bol ďaleko. On sa staral "iba" o ľudský rozmer. Myslím si, že aj jeho meno by sa mali naučiť dnešní dvadsaťroční. Je to otec Kozma, vtedajší farár v kostole Svätej rodiny v budínskej štvrti Zugliget, terajší prvý človek Maltézskej charity v Maďarsku.

Vtedy "ubytoval" v záhrade fary stovky východných Nemcov. Postaral sa, aby mali čo jesť, zbieral od okolo bývajúcich dary, organizoval kontakty s úradmi, aby sa utečencom nič nestalo. Jeho skromnosť je bezbrehá aj dnes, po dvadsiatich rokoch. Rád sa pre Český rozhlas vyznáva.

"V prvom momente som chcel iba učiniť dobro. Pomôcť ľuďom, ktorí spávali pod holým nebom na ulici. Ak to tak smiem povedať, my oslavujeme teraz samých seba, že? Pánboh nám dal možnosť urobiť niečo dobré, že ten, kto riadi dejiny, poskytol nám historickú úlohu, a my sme si otvorili srdcia a naše brány, a politika potom otvorila aj hranice. Je to obrovská vec."