Maďaři se neustále restartují

Neviem, či je to zlý alebo dobrý "omen". No keď som začal písať tento príspevok, zamrzol mi počítač, takže v strachu, čo všetko sa mi stratí, som musel mašinu reštartovať. Nestala sa žiadna tragédia. Môžem pokračovať, no hrá vo mne malý čertík, že musím byť opatrnejší, iným spôsobom pracovať a ukladať ovocie svojej tvorivej činnosti.

Niečo podobné vyjadrujú aj tohtoročné billboardy v rámci výstavy ARC. To je skratka kreatívnej spoločnosti, ktorá to organizuje už roky, mimochodom v maďarčine znamená "tvár". Stratiť tvár, nestratiť tvár, zmeniť ju, zachovať ju pri novom začiatku? Ako sa správať vo vyhrotených situáciách, ako meniť či nemeniť myslenie, na čo vôbec myslieť? To sú len niektoré otázky, ktoré človeku prídu na myseľ pri pohľade na plagáty.

Základný tón udáva už reklama na túto výstavu. Politika, politicko-hospodársko-spoločenské zmeny, ak chcete nový začiatok pred dvadsiatimi rokmi - toto dominuje v rozhlasovom spote výstavy, ktorý poskytuje prierez uplynulými dvoma desaťročiami.

Dočasný prezident Mátyás Szűrös vyhlásil roku 1990 Maďarskú republiku, už bez toho prívlastku "ľudová"... Reštart, ísť ďalej, rovno.

O rok minister obrany oznamuje odchod posledného sovietskeho vojaka... Reštart, ísť ďalej vľavo.

Socialistický premiér Horn sa sťažuje na kliatbu, že vždy musia Maďari všetko začať odznova... Reštart, otočiť vpravo.

Pravicový politik Viktor Orbán... Opäť reštart, otočiť sa vľavo.

Trocha váhavý, koktavý Péter Medgyessy, po ňom Ferenc Gyurcsány... Neustále nové plánovanie, nový začiatok.

Časti plagátov, veru, dominuje tvrdá aktuálna politika, čo znamená, že mladí tvorcovia vnímajú dianie okolo, a hlavne majú vlastný názor. Napríklad chlapec v červenom tričku, na ňom nápis: "Maďar som, a nie gardista." Jasný odkaz protirasistický.

Alebo. Sedia rôznofarebné postavičky Pinocchia s dlhým nosom, pod tým nápis "United colors of parlament". Alebo. Dve ruky politika, či mafiána (?) spojené vzadu putami, nad tým nápis: "Tavariši, kanec."

Kedy bude koniec kolosálnym podvodom, ťažko povedať. No hneď úvodný plagát s maďarskou zástavou povzbudzuje krajinu nie na reštart, ale na skutočný štart, pretože "20 rokov rozbehu stačilo".

A je tu pár ironických diel, z ktorých sa mi najviac páči obrázok s maďarským domom, ktorý obklopuje maďarská klobása, s nápisom: "Maďarsko - kde je aj klobása z plotu!" A zápalná fľaša s koktailom? Molotovovým? Vyzerá to ako reklama na nápoj, aj text je šikovný, dvojzmyselný, ako sa patrí: "Hoď jeden aj ty (do seba), garantovane ťa rozohní!"

Tu si človek vzdychne, že by sa naozaj zišiel reštart. Ale taký, po ktorom sa stratia všetky doteraz uchované súbory. Ostrý, vitriolový humor, smutná sebairónia, nadhľad alebo pohľad do seba - a podobné "smiešne" postoje - zvyknú pomáhať. Myslím si to aj ja a Katalin z davu návštevníkov tejto pozoruhodnej výstavy to potvrdzuje tiež.

"Domnievam sa, že my Maďari, všetci, by sme chceli, keby sme znova mali more. A hneď dve moria. Vidím na to jediné riešenie: musíme obsadiť Madagaskar. Je to prastará maďarská nížina. Slobodne po Móricovi Beňovskom," povedala.

Ticho poznamenávam, že Móric bol Slovák. Zhodneme sa na tom, že dobre by bolo usporiadať výstavu o rok na túto - slovensko-maďarskú či uhorskú - tému. S názvom nie Reštart, ale "O čom sa Mórickovi snívalo?".