Skalní kostel chce být turistickou atrakcí Budapešti

Hlavní sál skalního kostelaFoto: G. M. Papucsek

Kdo má trochu představu o Budapešti, vidí před sebou Dunaj, na pravém břehu vršek se Sochou svobody, Citadelu, termální lázně a kdysi nejluxusnější hotel Gellért. Ve skalách, přesněji v jeskyni ve vrchu Gellért, se krčí kostel, který má ambice stát se nejnovější atrakcí maďarského hlavního města, byť je mu už 80 let.

Měl však pohnutou historii, stejně jako mnišský řád, který tento stánek Boží - ale vlastně i turistický - takříkajíc provozuje. S podstatou řehole Paulínů, o kterých je řeč, je to trochu v rozporu, protože tomuto řádu je bližší poustevnický život než ruch velkoměsta. 

Paulíni sú mi sympatickí, hoci som videl teraz len jedného jediného skutočného mnícha v bielom. Ale keby som aj videl tu v Budapešti v kláštore na úbočí vrchu Gellért pokope všetkých, mal by som pred očami len štyroch. 

Ako to stíhajú? Myslím ten celý turistický ruch, ale hlavne denne tri omše, večer o ôsmej najväčšiu v širokom okolí. A v týchto dňoch doslova púť Maďarov z celej krajiny, ktorí sa na svätoštefánsky sviatok vyberajú k tejto národnej svätyni naozaj húfne. 

Vchod do kostela je zabudován ve skáleFoto: G. M. Papucsek

Dávid Olaj je človek, ktorý - povedal by som - odbremeňuje mníchov, ktorí tak môžu iba rozjímať a starať sa o pastoráciu a iné náboženské a nábožné činnosti. Sám vyzerá ako pustovník, ale nie je. Je civilista, sympatizant a okrem toho šéfuje malej spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá prevádzkuje tento vzácny objekt - stará sa o jeho fungovanie, o opravy, účty - a ktorá teraz riadila prestavbu celej vstupnej haly. 

Kostol v skalách vznikol roku 1926 ako národná svätyňa. V duchu doby medzi dvoma vojnami plnila aj funkciu inštitúcie, ktorá pestovala maďarského ducha. Naposledy sa tu zišlo roku 1948 až stotisíc pútnikov, ktorí - logicky - nevelebili rodiacu sa totalitu. Tá sa onedlho aj pomstila tak, že rozohnala všetky rehole v Maďarsku a mníchov poslala na nútené práce. 

Boľševické barbarstvo dosiahlo vrchol vtedy, keď kostol v jaskyni nieže zavreli, ale pred neho ešte aj postavili dva metre vysoký betónový múr, lebo štátostranícku diktatúru svätyňa rušila. 

Na ten múr sa pamätám aj ja zo 60. a 70. rokov. Na vrch Gellért sme zo školy chodievali na výlety často, neskôr aj na rendez vous s dievčatami. Vždy sme ale obišli túto zvláštnu dieru v úbočí zaplátanú betónom, z ktorého hodný kus je uložený dnes pred vchodom. Ako memento. 

Dvůr klášteraFoto: G. M. Papucsek

Až roku 1989, ako mnohé iné veci v Maďarsku a v našich končinách vôbec, ožil aj tento paulínsky kláštor a kostol. Verejnosti ho sprístupnili roku 1992 a najnovšou investíciou do vstupnej haly ho zmenili na turistickú atrakciu svetového formátu. 

Takže kostol s kláštorom majú opäť paulíni, o ktorých treba vedieť, že je to jediný maďarský, presnejšie uhorský rád. Založil ho v 13. storočí ostrihomský kanovník Eusebius Blahoslavený. Už za mládí sa cítil predurčený na samotársky život a aj podľa toho konal. Pozbieral v neďalekých pilíšskych kopcoch zopár pustovníkov a založil rehoľu svätého Pavla, prvého pustovníka.   

Prvý kláštor mali medzi Ostrihomom a Budínom. A predstavte si, aj tam som sa hrával v detstve. Často sme tam - samozrejme už k ruinám - chodievali, pretože je to môj rodný kraj - pod Pilíšom, kde je učupených niekoľko slovenských dedín. 

Zrejme aj preto sú mi paulíni blízki. Preto teraz rád hovorím o raritnom kostole v hĺbke jaskyne. V turistickom zhone po maďarskom hlavnom meste vás tu čaká oáza pokoja. Navyše v jaskyni je dostatočne teplo po celý rok, lebo tu vyvierajú termálne pramene - v bruchu tohto vrchu.