Maďarští bezdomovci si přivydělávají šachem
Pobavit se a zároveň si i něco přivydělat. Na jeden takový trochu netradiční způsob přišli před několika lety na Východní stanici v Budapešti. Pánové, z nichž někteří jsou bezdomovci, jiní jen důchodci s malou penzí, na nádraží hrají šachy. O peníze, samozřejmě. Pokud si ovšem myslíte, že mezi sebou, jste na omylu. Šachovnici totiž rozloží na patníku a čekají, kdo z cestujících si s nimi za drobný poplatek šachy zahraje. A když prohrajete, tak vám aspoň poví, v kolik odjíždí váš vlak.
Všetky medzinárodné rýchliky z Prahy vchádzajú sem, na chýrne „Keleti“, čiže na Východnú stanicu, ktorá je najrušnejším železničným dopravným uzlom v Maďarsku. Preženú sa tu denne desaťtisíce cestujúcich, čiže je to ideálne miesto na… Na čo vlastne?
Dohadujem sa s bradatým mužom, koľko berie za šachovú partiu. Nechce prezradiť. Tristo, päťsto, aj tisíc forintov mu je málo. Hovorí, že dvetisíc, lebo vraj už nahrávam, ale ja sa zasmejem. Dohodneme sa na tisícke, pričom viem, že takýto dobrý obchod už dávno neurobil.
„Tak sa pýtajte,“ vyzýva ma prefíkaný chlapík, z ktorého sa však vykľuje inteligentný rozprávač. Tisíc forintov, čo je menej ako sto českých korún, možno na tomto mieste týmto spôsobom zarobiť niekedy za dva-tri dni. Sú však aj výnimky.
„Raz-dva razy do roka sa to stáva. Prišiel chlapík, že by chcel hrať. Koľko? Že päťsto, ale s kontrami… Viete, to znamená, že práve aktuálny vklad sa zdvojnásobí. No, dosiahli sme desaťtisíc forintov, nakoniec prehral päťdesiattisíc forintov,“ rozpráva chlapík.
Kto to vymyslel? Údajne človek s prezývkou Jeges, čiže Ľadový. „Veľmi dávno sme ho nevideli. Možno, je chorý alebo nešťastník už ani nežije. Mal už vyše 70 rokov. On to vymyslel, priniesol si šachovnicu, oslovoval ľudí… Za peniaze,“ vysvetľuje šachista.
„Nedávno sa tu zastavil mladík zo Španielska s tlmočníčkou. Zmietol zo šachovnice za 5 minút troch staničných borcov, vysvitlo, že to bol španielsky veľmajster, ale peniaze nám, samozrejme, nechal. Akurát bol šokovaný, že na budapeštianskej železničnej stanici sa pestuje taký vynikajúci amatérsky šach. Bohužiaľ, som na to odkázaný,“ pripája inú historku.
Prečo je utisnutý? Lebo má 59 rokov. Nikto ho nevezme do práce. Bol elektrikár, mal dobrú prácu, ale potom nastali rodinné problémy. Zomrel im syn a manželstvo sa mu rozpadlo. Klasika.
„Som odkázaný na pomoc iných,“ hovorí šachista z „Keleti“, čím vlastne decentne vyjadruje, že nemá kde bývať. Je bezdomovec. Policajti ich nezvyknú obťažovať, chvalabohu, ani železničiari. Veď nerobia nič protizákonné, poburujúce. Strpia ich, sú mierumilovní ľudia, koniec koncov nikoho nerušia.
Ako sa na nich pozerajú okoloidúci, cestujúci? „Väčšina nijako, čiže sú ľahostajní. Alebo druhá časť so súcitom, so sympatiami, lebo šach vyvoláva úctu,“ domnieva sa. „Nie je to hazardná hra,“ dodáva.
Sú tu vraj gangy, ktoré donútia takýchto ľudí, aby pre nich žobrali. Jednému dokonca nožom odrezali tri prsty. Povedali mu, že teraz si už kalika, choď žobrať! Zdá sa teda, že samotný život – to je tu skutočný hazard.
Preto, ak pôjdete okolo, obetujte pár drobných, zahrajte si s ním rapídnu partičku, veď tento človek ovláda aj cestovný poriadok! Čo napríklad odchádza teraz, o jedenásť dvadsaťpäť? „Vlak Bratislava–Praha,“ hovorí presne. A keby ste ho chceli osloviť – volá sa Endre.
