Snili o bohatství, dnes se přehrabují v haraburdí
Nepříliš častý návštěvník Budapešti by si během některých dnů v roce mohl myslet, že se maďarská metropole proměnila na smetiště. To je však omyl. Jednou za čas nastává den, během něhož můžou obyvatelé Budapešti na určité místo odvézt věci, které doma nepotřebují. Než však nepotřebné vybavení odvezou popeláři, zamíří k nim skupinky těch, kterým by se nějaký ten kousek hodil.
Tlačím svoje dlhoročné kožené kreslo na jeho poslednú cestu na roh ulice. Koľko príspevkov do rádia som napísal sediac na tomto kresle! Prirástlo mi k srdcu. Dobre, že nie k inej časti tela. A tak sa ho môžem zbaviť jednoducho – vyhodím ho na ulicu, na miesto, ktoré určila samospráva XII. obvodu. Je to zelené pásmo, pľúca mesta, budínske kopce. Cez víkendy je tu celá Budapešť, teraz sa to tu hemží rómskymi skupinami. Každá si stráži svoj kopec haraburdia, ktorých sa zbavili miestni obyvatelia.
Lomizás je maďarské slangové slovo na paberkovanie vyhodeného haraburdia a krámov. A ja sa pýtam rómsku dvojicu, otca a syna, aká je tohtoročná „úroda“? Nie je im do reči, ako keby sa ostýchali. Alebo to majú zakázané? Hovoriť nechce ani chlapec, ktorý dokonca protestuje aj proti tomu, aby sa tento materiál objavil na internete.
Zasiahne otec, statný Róm, ktorý asi vetrí nejaké lepšie sústo. Aby sme sa dohodli, ja prinesiem niečo zo svojej komory a on mi porozpráva, čo len budem chcieť. Férová ponuka, navyše okrem spomínaného kresla naozaj mám ešte niekoľko vecí, ktoré už nepotrebujem, len zaberajú miesto.
Keď sa po chvíli vrátim v náručí s rôznymi vecami, aj chlapec je zhovorčivejší. Má 17 rokov a učí sa na automechanika. Z mojej strany dosť neohrabaná otázka na otca, či má aj takzvanú riadnu prácu, vyvolá hlasný smiech. Jasné, veď vidím.
Na chvíľu opúšťam dvojicu, pretože prichádza výkupca, takisto Róm, ale má lepšie auto. Snorí po hodnotnejších kusoch, kobercoch, nábytku, vázach a podobne, aby ich po oprášení predal starožitníkovi.
Ide teda o trojstupňovú hierarchiu. Ja zostávam pri dne, lebo obďaleč trojica, manželia so synom, už má prichystanú celkom peknú kopu – s lampou, soškou, fungujúcim vysávačom a dokonca skrinku v biedermeierovom štýle. Starého Róma sa pýtam, či vie, akú hodnotu našiel?
Vraj sa v tom veľmi nevyznajú a nesúťažia s ostatnými rómskymi skupinami, stačí im táto jediná kôpka. Sú trošku sklamaní z tohto takzvaného bohatého obvodu, ale prišli z periférie, z XX. obvodu, kde to býva ešte horšie, pretože to tam vypaberkujú Maďari.
Vraciam sa k Rómom, ktorích som si už „podplatil“. Debatujú s nimi dve staršie panie z blízkych domov. Akurát dorazím, keď vychovávajú Rómov. Musia sa učiť, lebo potom budú mať prácu. Nieže by to nevedeli, veď syn Tomi predsa chodí doma, pri meste Nyíregyháza, do školy. S otcom je to už horšie, ale dve ženy aj jeho pochvália, že nech radšej paberkujú v haraburdách, ako keby mali kradnúť.
Otec Laci pritakáva a zasväcuje ma do podstaty – na jedlo si zarobia z vyzbieraného železa a z predaja ešte použiteľných kusov. Ich najväčší úlovok? Vlani našli dve stoličky, ktoré predali kus za desaťtisíc forintov (1 tisíc korún).
Laci sa mi ešte pokúša predať truhlicu. Najprv za 1.500 forintov, potom za tisíc, lebo som mu priniesol elektrický gril a rybársku stoličku. Obchod neuzavrieme, zato mi ešte na záver prezradí, o čom sníval, keď bol malý chlapec. Samozrejme o bohatstve a dobrom aute. Zostáva mu však táto práca, nič iné nemá. A pred záverečnou fotografiou, na rozdiel od syna, neuteká, nehanbí sa, že je chudobný.
