Rudý teror pomáhá obětem rudého bahna
V Budapešti se konala dobročinná veřejná dražba „uměleckých děl“ z doby hluboké totality, která kdysi zdobila stěny chodeb a hal ministerstev a vládních budov. Výtěžek z aukce byl určen na pomoc obětem červeného bahna ve vesnici Kolontár. Zájem byl obrovský. Přišli mladí i starší, takoví, kdo byli samá recese, ale i takoví, které přemohla silná nostalgie po časech, kdy se budoval socialismus.
Je to taký prekladateľský oriešok. Predtým, ako sa odklepne definitívna suma, v maďarčine hovorí ten, kto riadi licitáciu: „Po prvýkrát, po druhýkrát... A po tretí krát. Nikto viac.“
No, a toto teraz zmenili na „nikdy viac“. To akože „nikdy viac socializmus“, ktorý okrem iných stálych hodnôt a trvalých tráum zanechal maďarskému národu stovky Leninov, Marxov i Engelsov, tavičov, traktoristov, baníkov, hrdinov socprc, všelijakých súdruhov a nebudem ďalej menovať. V podobe malieb, kresieb, búst, sôch veľkých i malých.
Dlhé roky sa na ne prášilo v centrálnej pivnici, až teraz, po katastrofe s červeným bahnom, dostal niekto nápad: Však to dajme do dražby a výťažok venujme obetiam. Nikto nerátal, že takéto spájanie dvoch červených elementárnych katastrof bude mať takýto obrovský úspech.
Hneď môžeme vybaviť najhodnotnejší kus, ktorý sa predal za milión šesťstotisíc forintov. Spomenula sa aj suma 7.800 dolárov, takže kupca bol zrejme zo zahraničia a čakal na telefóne. Takých bolo dokopy 22 z rôznych krajín. A predstavte si, v aukčnej sále sa tlačilo osobne sto licitátorov aj ďalšie desiatky iných záujemcov a pravdaže novinárov.
Takže za rekordnú sumu sa predalo dielo irackého maliara Haidara Kadima s námetom občianskej vojny. Inak tohto maliara poznajú aj vo svete. Autorov ďalších kusov sotva, takže ich ani ja nebudem menovať. Dokopy získali sumu 13 miliónov forintov (približne 1,2 miliónu korún).
Péter Pintér je spolu s manželkou Sonjou majiteľom aukčnej siene a veľkej galérie v centre Budapešti, v uličke len kúsok od parlamentu. Celá dražba bola jeho nápadom. Potom, čo vo vláde našiel partnerov, už to išlo hladko. Ponúknuté diela najprv vystavili v Pintérovej galérii.
„Niekoľko tisíc ľudí si prišlo pozrieť aukčnú výstavu. Sám som zaznamenal veľmi zaujímavé reakcie. Boli takí starší ľudia, ktorí tu div nie plakali za svojou mladosťou, ale aj takí, ktorí nahlas nadávali na režim. A prišli aj niekdajší funkcionári, z ktorých sršala nostalgia. Teda vznikali takmer tragikomické situácie,“ hovorí mi Péter Pintér.
Našťastie to prešlo bez fyzických konfliktov. Mňa však atakuje starý pán, ktorý sleduje aukciu na plátne z kresla v malej sále. Dôverne mi pošepne, že budúcnosťou ľudstva je socialistická diktatúra, pretože tí bohatí hochštapleri rozkradli všetko a väčšina ľudí len živorí. Som ešte nútení počúvať túto teóriu.
„Našťastie ho preruší 72-ročná manželka, ktorá ešte pred chvíľou driemkala. „Bola to súčasť môjho života, detstva, mladosti i dospelého veku. A vidím aj známe diela – boli na verejných priestranstvách. Jeden Lenin tuším visel na železničnej stanici. Takže preto ma to zaujímalo. Akurát sa mi príliš nepáči ironický, výsmešný podtón aukcie. Mladým je ľahké hovoriť, ani len netušia, čo sme vtedy prežívali. To bolo pre nás vážne,“ spomína.
Ako keby na to reagoval majiteľ galérie Péter Pintér: „To je iba sen, že ,nikdy viac‘. Niečo také zrejme nejestvuje. Symboly sú však potrebné, a takýmto symbolom je aj táto dražba.“
