Vančura i Jirásek. Zachránit, nebo pohřbít? ptají se v Budapešti
Mrtvá knihovna. Pokud vás toto spojení děsí, strach namístě rozhodně není. Naopak. V Budapešti totiž takováto knihovna slouží k oprášení dávno zapomenutých knížek. Ty, které se roky do rukou čtenářů nedostaly, totiž můžou skončit ve sběru.
Netušil som, že môže spôsobiť také intelektuálne vzrušenie listovanie v knihách, o ktorých už vopred viem, že ich nikto nečítal od zmeny režimu. Pozerať chrbát kníh, čítať mená autorov a tituly. A niektoré aj otvoriť. Úplne náhodne. Systematicky prejsť všetkých päť tisíc kusov na policiach – to by už bolo náročné. V neposlednom rade by mi došli mince do drahých parkovacích hodín uprostred Budapešti pri Archíve otvorenej spoločnosti.
„Niektoré sú dotrhané, toľkí ich čítali,“ upozorňuje ma kurátorka výstavy Katalin Dobóová. „Vydali ich napríklad v 50. rokoch, ale od roku 1989 si ich už nikto nevypožičal. Šesť týždňov trvala mravčí práca šestnástich ľudí. Prešli sme 240 tisíc titulov, z ktorých sme nakoniec vybrali tieto. Okruh nevypožičaných alebo, ak chcete, mŕtvych kníh však bol širší, ale sme nevyložili teraz na police napríklad Stalinove zobrané spisy. Lebo by to bolo nudné.“
Asi polovička kníh je typickým produktom doby, kedy ich vydali. Napríklad kniha o socialistickej morálke už právom nezaujímala nikoho. Ale druhú polovicu tvoria také knihy, ktoré hodno vziať do rúk aj dnes.
A tu je niekde podstata celej inštalácie: kto chce, môže zachrániť jednu knihu tak, že ju preloží do police uprostred miestnosti a napíše pár riadkov, akoby odporúčanie, prečo by si danú knihu ľudia predsa mali prečítať. Takto sa mŕtve knihy oživia, prinajmenšom sa oprášia.
Schulz, Jirásek i Vančura
Vraciam sa k policiam pri stene. Rozdelené sú na knihy, ktoré vyšli v 40. a 50. a potom v 60., 70. a 80. rokoch. Je tu technika, spoločenské vedy, história, geografia, ale najviac beletria. Hneď po vojne samozrejme v úplnej väčšine sovietski autori. Černobryvec, Rilenkov, Karabajev, Priškin, Ťurkin, Daskalov… A Jirásek! Hrubá kniha – čiže Temno z roku 1953.
O chvíľu naďabím na ďalšiu českú knihu. Tou je Botostroj o Baťových fabrikách. Je tu aj Kámen a bolest, Michelangelov život od Karla Schulza. V ďalšej sekcii mi bije do očí Jozef Gregor Tajovský a jeho Horký chlieb, potom Rudolf Jašík: Mrtvi nespievajú, Vladislav Vančura: Tri rieky, básne Andreja Plávku, kniha Ladislava Fuksa a z roku 1981 Borovičky Slávne politické atentáty.
V tejto roztrúsenej česko-slovenskej skupine sú aj ďalšie knihy, všetky ani nevymenujem. V katalógu ešte vidím Zápotockého dielo Vörös fények Kladnó fölött, ale na polici nie a nie nájsť Červenú žiaru nad Kladnom. Žeby ju niekto šlohol?
Výstavu nemožno prejsť na jeden dych
Možno sú tu knihy mŕtve, ale výstava nie je mŕtva. Tu práve staršia dáma, pani Judit, sa mi priznáva, že išla okolo náhodne a zistila, že sa musí vrátiť aj s papierom a perom a venovať výstave oveľa viac času. Ale čuduje sa, až je zdesená, že sú knihy, na ktoré nebol zvedavý nikto.
80-ročný pán Dénes sem prišiel preto, lebo žil v dobe, keď tieto knihy vydali. A už tu videl mnoho kníh, ktorých hodnotu považuje za trvalú. Možno myslí na Berkesiho, Szilvássyho, Moldovu, Végha, Nemereho a ďalších autorov maďarských bestsellerov zo 70. a 80. rokov? Aj ja som ich čítal v mladosti na jeden dych.
Výstavu na jeden dych prejsť nemožno. Už som tu tri hodiny, raz vlažný, inokedy až rozhorčený, že danú knihu si nikto nevypožičal. A keď sa blížim ku koncu, zalieva ma hrejivý pocit: aj vďaka mne „vstalo z mŕtvych“ niekoľko knižiek.
Z Čechov vede Hrabal
Konkrétne zachraňujem dve: Jiráska a Tajovského prekladám k odporúčanej beletrii. Pôjdem si to ešte overiť, či ich náhodou niekto nevrátil do políc, povedzme vedľa knihy 77 básní o Leninovi.
Hrabala už menuje pani Éva ako českého spisovateľa, ktorého má najradšej. Ako keby sa jej uľavilo, že ho tu nenašla. Mimochodom: je knihovníčka. V českej literatúre sa príliš nevyzná pán Dénes. Prisudzuje to svojmu veku, ale niečo sa mu predsa marí – spisovateľom na O je Olbracht.
V mojej malej ankete aj pani Judit spomenie na prvom mieste Hrabala. Čítala ešte Kunderu, ale trocha hanblivo sa priznáva, že Švejka nečítala. A po tejto malej, vôbec nie reprezentatívnej ankete o znalosti českej literatúre sa vráťme k výstave!
